Červen 2011

Kým zhasnú všetky svetlá

11. června 2011 v 15:22 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Na pokraji všetkých síl- láska. Zviera ma pocit slabosti, chýba mi viera. Ja milovať pokúšam sama seba, miliónkrát som zaľúbená bola do tvojich očí, mnoho ráz som chcela láskou ostatných obkolesovať. Nikdy sily nebolo vyjadriť cit naplnenosti, nikdy nebol čas. Túžbou umieram, ranená znova vstávam. Hviezdy už nesvietia.
Bola som mladá- kedysi. Bola som mláďa, ktoré vedelo všetko o svete. Bola som krásna a milovaná. Lásku som vedela dať každému. Neskôr začali hviezdy zhasínať. Čo sa zmenilo? A bolo to nutné? Cítim sa sama. Bez lásky a porozumenia. Bez pocitu bezpečia sama si stojím a dívam sa na nebo. Len tie hviezdy stále čierné sú. A celý svet mi padá na hlavu. A netuším, čo bude ďalej. Bez budúcnosti, bez zmyslov, bez života...
Pretože keď zhasne aj tá posledná iskierka nádeje, iskierka lásky, sme bez všetkého. Samy, prázdny, nič.
Bez mužov. Bez žien. Som nikto. Ani žena. Ani muž. Som prázdna nádoba. Som vietor bez vánku. A búrka bez dažďa. Som žiarovka, ktorá nesvieti..
Keď to všetko zhasne. A nikdy sa už nerosvieti. Bez vlasov hlava, jazvy začali krvácať a na tele bez kože vidno mäso. Len bolesť a imaginárna žiara. Bez spánku život, únavou padám. Vojna bez konca. Keď vyschnú všetky perá, ktorými som ti písala ľúbostné listy. Keď prestanem dúmať o oblohe modrej a láske priezračnej a čistej. Keď zabudnem. A opäť srdce otvorím. Vojny sa skončia. Všetko sa skončí. Len láska začne. A nikdy- naozaj nikdy neprestanem milovať. Kohokoľvek. Sľubujem!
Jazvy po reťazách neblednú. Priam mi žiaria na rukách. A bolesť neutícha. Nevadí. Som ľahostajná. Len keby láska. Keby láska...
Stačí zdvihnúť hlavu, slnko uzrieť a deň, ba aj život jasnejší zdá sa byť. Domov domovom mi nepríde. A nezdá sa, že by búrka ustúpila. Plačem. Stenám- od bolesti.
Ale keď zhasne slnko.. Zhasne I láska. A zhasne všetko, čo miluje, I nenávidi. Len ľahostajný si tu nájdu miesto. Keď zhasnú všetky svetlá. Keď svetlušky umrú od smútku. Vtedy za srdce sa chytíme a črepiny z neho pozbierame. Nejdú zoceliť. Lepidlo tiež nie je prisilné. Jediné kúzlo poznám na uzdravenie rozbitého srdca je slnečný den. Len výjsť do ulíc. Smiechom byť obdarený od ľudí a úsmev darovať každému. Nechať lúče nech srdcu vrátia cit. A do duše sa preženie svetlo. Vtedy milovať je nutné. A nenávidieť nevyhnutné. Ubližovať tým, ktorím sa nám zachce, lebo v dnešnej dobe je vraj sloboda. A milujme tých, ktorí sa nám neskutočne páčia a vždy nám vedia pomôcť. A zaslúžime si byť milovaný!!!!!! Určite áno.
Takže áno nebudem mať rada pár osôb a možno ani milá k nim nebudem. Ale o to viac budem milovať ich. Moju rodinu. Mojich kamarátov. A dúfam že ešte veľa chlapcov, mužov. Pretože pre mňa ešte svetlá nezhasli.

Zabudnutá

11. června 2011 v 15:21 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Sneží. Vrany na námestí zoskupujú sa do útvarov zvláštnych, zmysel nič už nemá. Hľadím na lavičky plné ľudí. Sedia po dvoch. V ovzduší cítim objatia a bozky. Zabudla som ako sa tomu hovorí. Láska? Asi.
Vločky sa mi už netopia na dlani. Mne už neprúdi v žilách krv horúca. Všetko vo mne ochladlo.
Proste sneží. Premýšľam nad nami. Čo bolo a čo nebude. Tých dni bolo priveľa. A zabudnúť sa učím. Výsledok- neúspešný. Pália ma dlane. Kryštále ľadu tvoria sa mi na tele. Nie zvonka. Páli ma myšlienka- zas patrí tebe. Aspoň niečo ma zahrieva. A zároveň vďaka tomu zamŕzam-zvnútra. Bolo to dávno, keď sme sa prechádzali po námestí, ruka v ruke, a úsmev na tvári. Tak dávno, že človek by ani neveril, že sa to skutočne stalo. Boli sme ako v rozpávke. Rozprávke bez konca. Malo to byť- žili šťastne až do smrti. Zahmlieva sa mi pred očami. Útok vrán. Čierna. Zamŕzam. A sneží ešte silnejšie.
Som zabudnutá?
Tak veľmi mi chýbaš. Ó tak veľmi, že by som prinútila slnko aby mi roztopilo dlane, keby to pomohlo, aby si sa mi vrátil. Cítim tú bezmocnosť, tú beznádej. Tiažia ma tie pocity a tlačia mi podpovrch zeme. Akoby ľadovec. Akoby moje srdce už ani nebilo. Akoby sa to nikdy nestalo. Nikdy. Chcem zabudnúť. Chcem aby prestalo snežiť, lebo toto počasie mi ťa pripomína ečte viac. Bol si ku mne taký chladný, až som sa bála ťa dotknúť bez rukavíc aby si ma nezabil. Ale milovala som ťa. Ty mňa viac. Tak si to hovoril. Ale skutočnosť nepredvídala takýto záver. Nemalo to skončiť takto. Ale nevadí. Niekde sa stala chyba a teraz sa musím učiť. Dlhy sa musia splatiť. A chyby napraviť. Chce to nový začiatok. Chce to niekoho, pri kom by som dokázala to,čo pri tebe nikdy.
Si zabudnutý.
Už to viem. Dokázala som to. A v žilách zrazu krv horúca valí sa.
Nesneží. Moja láska je teraz silnejšia ako bola tvoja. Milujem aj keď ty si už dávno zabuchol dvere. Milujem iného a ty si už len spomienka. Zabudnutá. Dávno vytrhnutá z môjho srdca. Si minca, ktorú som hodila za hlavu, a práve to mi prinieslo šťastie.
Už nepotrebujem slnko, aby ma ohrialo, ako to bolo pri tebe. Stačia mi jeho slová, jeho dotyky, objatia a bozky. Je to láska. A práve žiarim šťastím. Je to ako ako s tebou, len miliónkrát lepšie. Oveľa iné. Úplne nové.
Sme zabudnutý.
Je to to najlepšie, čo nás stretlo? Bol si princ na bielom koni. Bol si kúzelník, ktorý mi vyčaroval úsmev na perách, aj keď boli zmrznuté. Si spomienka, ktorú som opäť vytiahla. Ktorá ma privádza do šialnestva. Ktorá mi hádže kryštáliky ľadu, cencúle, do krku a to mi preráža tepnu. Vykrvácala by som. Keby si mi nevycucal všetkú krv. Keby si ma nezachránil pred sebou samým. A to ma na tebe bavilo. Ubližoval si mi aby si ma mohol utešovať. Hádal si sa, aby sme sa mohli udobrovať. Snažil si sa ma zabiť, aby si ma mohol zachrániť. A rozišiel si sa so mnou, aby sme mohli začať odznova. No okolnosti nám nepriali. Ja teraz umučená od nudy ležím na hrudi mužovi, ktorý ma miluje ale nenapĺňa. Ktorý mi dáva všetko, ale neprijíma nič. Ktorý by spravil čokolvek aby som mohla byť šťastná., ale len s ním. Keď sa milujeme, myslím len na teba. A želám si, aby som nebola zabudnutá. Pretože ty nie si. Pochopila som o čom bol náč vzťah. A vždy ťa budem milovať. Chcem byť len s tebou. Chcem s tebou stráviť každú zimu, každé Vianoce, chcem aby nám vločky snehu padali na naše spojené dlane...
Prosím nezabudni.
Som osamelá. Mám iného, ktorého...ľúbim? Nemám teba, ktorého milujem. Ktorého mám radšej než čokoľvek živé, či neživé. Myslím na teba. A myšlienok chladných sa neviem zbaviť.
Kde si?
Láska, prečo sa to takto domotalo. Mali sme byť spolu a šťastný. Bolo to dobré. Nemali sme to chcieť stoj čo stoj zmeniť. Teraz je preč naša prítomnosť. Naveky zmizla nača budúcnosť. A minulosť? To bolo dávno. A spomienky blednú. Chcem ti sľúbiť, že nikdy nezabudnem. Ale čo ak sa raz zobudím vedľa muža a okolo nás budú pobehovať moje a jeho deti. A tak mi odpusť. Viem, že ani jeden z nás nemá dostatok sily na odpustenie, či zabudnutie. Ale pokúsme sa o to.

Keď som zaľúbená

11. června 2011 v 15:21 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Niekto klope a ja v nádeji, že za dverami môjho života stojí on, otváram dvere. Poznáte ten pocit, keď tam je niekto, kto pre vás temer nič neznamená? A ten, ktorého by ste si priali zo všetkého na svete najviac, je teraz niekde, kde líščie mláďatá, tie faločné opachy, tancujú v tom najdokonalejšom lese, kde niekto, ako vy si vraj nezaslúži byť. Vaša nádej klesá na ten najmrazivejší bod vo vesmíre. A vy si želáte, vy dúfate a modlíte sa, aby opäť niekto zaklopal. No všetko navôkol stúchlo. Už ani ten vietor, čo sa pred malou chvíľou pohojdával na konárikoch stromov, už ani jeho niet počuť.
Som zalezená pod perinou, čítam riadky poézie, a čaj sa mi chladí v kuchyni.Všetci sú niekde, I on iste. Niekde s tými, ktorých má rád, s ktorými jeho srdce bije rýchlejšie. A ja dúfam, že si aspoň nachvíľu spomenie na mňa. Pískot vetra je tentoraz nezenesiteľný. Moje srdce úplne stíchlo, takmer sa zdá, že nebije. Iba spomienka na neho to srdce donúti pracovať na dvesto percent.
Som zaľúbená! Nieto sláva, nieto výhra. Je to komplikácia. Je to zodpovednosť. Je to niečo, čo mne nie je príjemné. Iba ak je cit opätovaný. Čo sa stalo zatiaľ iba jedenkrát. Vtedy šťastím ponorená do snov zatváram oči a viem, že som milovaná. Viem, že I ja dokážem milovať a teším sa do nového dňa, ako ma okolnosti znova prekvapia.
A keď je ten, ktorého srdce vaše miluje váš dobrý priateľ... Ó srdce by vám puklo niekedy od toľkých citov. A nemyslím tým tie pozitívne. Sú to bolesť, beznádej, bezmocnosť, strach, hnev na samého seba.
Som zaľúbená!!!! Chcem to vykričať do sveta, no niet uší, ktoré by počúvali.
Som zaľúbená!!! A čoho sa dočkám? Azda len výsmechu. Možno raz príde ten, na ktorého čakám za dverami a zaklope. Budem tam, aby som mu otvorila a povedala: ,, Som zaľúbená!" A on by len usmial sa bez slov by tam stál a jeho tvár rozžiarená sťa milión iskričiek by na mňa uprene hľadela.
Smútok? Depresia? Je to také prázdne keď mám niekoho rada a ani mu to nemôžem povedať. Každú sekundu každého dňa strávim pri myšlienke na neho. Potom nahovátať si snáď len môžem, že nie je to princ na koni bielom, nie je to ten ktorého by som skutočne chcela. No sú to len klamstvá, ktorými sa snažím obísť srcde a zabudnúť na jeho tvár a na jeho srdce, ktoré má ma síce rado, no nie tak, ako ja jeho.
A tak smútim a nariekam. Pretože som zaľúbená. Som zaľúbená!!!!!
Niekto klope. Už ani neotváram. Viem, že on by nikdy niešiel až k mojim dverám. Len sedím opretá o dvere a sústredene počúvam klopanie na dvere. Na to masívne drevo a akoby stovky kladív búchali do zeme, tak znie mi tón, ktorý neprestáva utíchať. Nachvílu už-už sa idem dvihnúť v nádeji, že by prekvapil ma tento nudný život. No nemám síl. A tak zatvorím oči a ostávam v tej bolesti. Klopanie prestalo. Konečne!!! Neviem, kto to bol. Azda len poštárka.
Som zaľúbená!!! Cítim, akoby som to opakovala tisíc rokov.
Som zaľúbená!!! Dnes som bola s ním. A smiali sme sa. Má ma rád. Ako kamarátku, isteže.
Som zaľúbená!!! A od lásky únavne padám na zem a klopanie nevnímam.
Snáď už zdá sa mi, že zabudla som jeho tvár. No v tom zbadám za okenicou holubicu, čo mi pripomína lásku, nedá mi nevšimnúť si na polici sviecu v tvare srdca, či zbierku mojich básni, ktoré som písala pre ňho. ´Je to možné?´ pýtam sa Amora, ktorý mi krúži nad hlavou.
Som zaľúbená!! Asi ešte viac ako všera. A menej ako zajtra.
Som úboha? Som chudera? Láska ma obchádza a pritom nevie zmiznúť. Láska ma nenávidí a pritom som jej ľahostajná. Som slepá a pritom vidím všetky tie tajomstvá a záhady. Vidím sama svoju skľúčenosť.
Bdiem. Už ani nečakám, či niekto klopať príde. Už ani neplačem.
Žiť sa mi zachcelo. Milovať tiež. Veď som zaľúbená. Chytila som druhý dych a vidieť sa mi zachcelo znova jeho tvár. Milujem a musím byť milovaná. A pravdu potrebujem vedieť. Či bude pozitívna, či nie. A tak vstanem a keď nádej opäť vráti sa mi kľučku stisnem a dveré otvorím. Výťah. Vonku je chladnejšie než som očakávala, utekám. Možno k láske, skôr do zatratenia. Cesta šmikľavá, svetlá áut sa rútia. Jeho meno v mysli hovorím si, a srdce si do dlaní vkladám. Už zdá sa, že vidím ho, a srdce sa mi rozbuchá. Z dlaní snaží sa mi vyskočiť. Pri ňom stojím, srdce mu dávam, na odpoveď jeho trpezlivo čakám. Otvorí ústa, slovko sa hrnie z úst.
No nedočkám sa. Z hrude krv sa valí, bez srdca telo rýchlo vykrváca. No otázku moju počul, ja zamotávam sa a omdlievam, či zaspávam, či.. Odpoveď v povetrí, vietor ju roznáša. Telo moje na zemi, duša bez lásky odchádza.
Posledné klopanie, posledná veta: ´Som zaľúbená!´

Keď hviezda padá

11. června 2011 v 15:19 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Dúmam pri pohľade na lunu a hviezdy zdajú sa byť žiarivejšie než včera. Obrázok noci som si dlho ukrývala v srdci mojom a pre ľudstvo veľkú záhadu nechystala som sa odhaliť. Abeceda ľudstva bola temer zapísaná, no jedna kapitola chýbala. Ona ukrytá je na tom najtajnejšom mieste. Videla som to tajomstvo pri pohľade na nebesá, no slová skryté boli v diaľke.Vyše mnoho rokov som v nádejí, že nájdem tú kvapku tajomstva ukryté v Miečnej nádhere, sledovala každú noc tmavú časť neba, rátala som tie žiarivé bodky na nebi a hľadala zmysel.
Výsledok? Iba taký, že dodnes si každý večer sadám do trávi a čakám, kým sa zotmie, aby som mohla znova hladať zmysel. Zmysel, ktorý možno ani nájsť sa nemá. Možno ho ani niet. No ja hľadám či je leto, či zima. Či mraky mi majú zakrývať výhľad? Nech. I tak ležím vo vlhkej tráve a mrazivý vánok mi tancuje na tele. A snažím sa nájsť to nezvyčajné a tak potrebné pre život. Hviezdy sú už ďaleko od seba a občas sa jedna pokúsi preletieť cez atmosféru, no jej podoba mizne rozžiarením sa a náslesným vzplanutím. Už sa mi sem tam zívne a viečka tak tažké zadjú sa byť, no nevzdávam sa a verím.
Trasie sa mi hlas, keď vravím o mojom zvyku hladieť na hviezdy. Trasú sa mi I tie kolená, ani ruky nie sú bez pohybu. Občas melancholickým skleslým hlasom vravím o tom, čo hľadám. A nebesá niekedy zdajú sa byť bližšie než inokedy. Možno, aby som lepšie videla na tie žiarivé body na tmavom plátne. Moje pocity sa zlievajú do jednej obrovskej energiou nabitej rieky a tá zaplavuje okolité prostredie okolo mňa.
Je to ako počúvať ako lúčne koníky hrajú na husle. Cítim slobodu a bezpečie, pretože viem, že na lúke môžem ostať tak dlho ako ma len bude baviť a fascinovať ležať tam a dívať sa na čaro nebies. Cítim pokoj a obrovské naplnenie niečoho, čo ľudské bytosti ešte nepomenovali. Cítim to tajomstvo, je blízko. Možno by stačilo načiahnúť ruku a dotknúť sa neba, hviezd. Možno by stačilo pohladiť trávu a zrakom preraziť mraky a pozrieť sa do diaľky, čo je ďalej.
Ani som sa nenazdala a zostárla som. O mnoho rokov. A teraz? Sedím si v tráve, motýle všade navôkol lietajú si z kvetu na kvet a ja cítim ako rosou zamočené dlane strážia to najcennejšie na tomto svete. Je čas, kedy obyčajní ľudia vzdávaju svoje šance a kedy tí výnimoční rúcaju svoje životy kvôli hlúpostiam. Už nič na svete nie je v rovnováhe. Vlak sa vykolajil. Zrazu vietor fúka z iného smeru. A ja neviem ako to dať doporiadku. Viem, mám tu schopnosť. No neviem ako ju použiť. NEVIEM!!!!
Ó toľká beznádej. Toľká bezmocnosť. Kde na svete nájdem bezpečné miesto? Také ako bolo to pred mnohými rokmi. Tú lúku s ozajstnou rosou, s ozajstnými pocitmi a energiou. Kde nájdem kúsok neba na ktorom sú tie svetielká? Kde? Už takých miest niet. Niet ničoho, čo by zachránilo ľudstvo pred záhubou. Nič okrem toho čo držím v dlaniach. Tajomstvo. To tajomstvo, ktoré som hľadala toľko dlhých nocí. Óch koľko hviezd som ja spočítala? Milión? Viac? Bolo to dávno. No jednej noci sa mi ho podarilo objaviť.
Už už som sa chcela vzdať no vytrvala som a oplatilo sa. Ľahla som si do mokrej trávy ako obyčajne a nahor hľadela som. Keď padla siedma hviezda a keď vietor ustál, jedno svetielko sa rozžiarilo viac a zväčšilo svoju veľkosť. Vtedy luna začala tmavnúť až kým úplne nezhasla. To svetlo mi bránilo dívať sa ďalej. Pálili ma z neho oči. Zrazu v jednej sekunde zhasli všetky hviezdy a vietor necítila som. Necítila som sa už ani bezpečne. Náhle začalo pršať. I tak som ležala v tráve a premýšlala som nad tým, že keby som to vzdala ako som ešte v ten deň chcela nič by sa nestalo a tajomstvo by nebolo odhalené. Nedá sa vedieť presne, prečo sa tajomstvo odhalilo, no dúmam, že pretože som nevzdala svoj sen, že som neprestala veriť, a že som mala dostatok sily bojovať o to, čo som chcela dosiahnúť. Dosiahla som však nepredvídateľné. Tajomstvo umožnilo komukoľvek splniť svoj sen, no ľudia to nechceli príjmuť. Neviem prečo no dnešný svet je hrôzostrašný. Stále v rukách držím to tajomstvo a neviem ako ho vrátiť späť. Či mám skôr presvedčiť ľudí, aby bojovali o svoje sny? Klamala by som, ak by tvrdila som, že viem čo robím. Možno si I tie motýle myslia, že vzdala som sa I ja. No to nie je pravda. Ja snažím sa opäť na oblohe nájsť odpoveď a budem vytrvalá. Ale kým ta budem ležať a hľadať to, čo nájsť sa nemá dúfam, možno vy ľudia vstanete a budete hrdo kráčať v diaľ, za vašimi snami. A nech vám v tom vaša lenivosť nebráni.
Už dlho ležím v tráve, bez zmeny. Viečka priťažké, zaspávam. Vy však nezaspite a kráčajte vpred.

Možnosť

11. června 2011 v 15:19 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Najúnavnejšie je každé ráno vstať a zapnúť svet. No ak sa premôžete a zvládnete to, úspech je bližšie ako včera. A o to predsa ide, byť bližšie a bližšie k cieľu, ku koncu, k víťazstvu, či možnej prehre. To je zmysel bytia nášho- každé ráno donútiť naše zlomené srdcia, naše polámané nádeje, našu zvädnutú vieru, aby podišli k zapínaču a stlačili ho.
No je to také jednoduché? Veď tých dôvodov, prečo sa opäť ponoriť do sveta chorôb, nešťastia, démonov, smrti, faloše, ľudskej hlúposti, nevere, klamstvu, bolesti a zrady, nie je veľa. Ale predsa sa väčšina z nás premôže. A zas a znovu čelí tým strašným a nezmyselným pocitom. A potom každý večer, pred tým, než padnete do temnôt noci, vzlykáte a sťažujete sa.
,,Stojí to za to?", opáť sa pýtam. No už tu neostal nik kto by ma počul, prípadne by odpovedal. Ale aspoň že máme na výber, I keď to tak možno nevyzerá. Ak sa človek nedonúti zapnúť svetlá dňa, nič sa nedeje. Presne tak. Už sa nikdy nič neudeje. Naveky ostaneme zahalený temnotou noci, temnotou šľahajúcich plameňou, ucítime pálenie a neprekonateľnú bolesť. Už sa nenadýchneme. Ale je tiež možnosť ocitnúť sa úplne niekde inde. No môžem Vám, drahí, prezradiť, že nepoznám bytosť, ktorá by sa dostala no to kúželné miesto, kde len hudba znie a tá hudba ťa upokojuje a od bolesti a zrady ochráni. Ale ani z toho miesta nie je možnosť úniku. Žiaden únikový východ. Hudba vás uspí natoľko, že niet prebudenia. Strašidelné? Myslím, že dostatočne na to,aby som každé ráno zapla svoj svet a čelila všetkému zlému a pekelnému. Pretože na druhej strane toho nezmyselného sveta sa nachádza láska a pokora, čestnosť a spravodlivosť, neha a múdrosť, pravda a dobro. A omnoho viac.
A tak treba byť silný a odvážny. Čeliť všetkému zlému a tešiť sa z dobrého. Dobre si uchovávať a zlé ignorovať, pretože raz, a skutočne sa toho dočká každý, príde chvíľa, kedy sa zobudíte a podídete k zapínaču a zistíte, že prestal fungovať. A vy budete nútený byť odsúdený na večnosť. A preto využite tú šancu slobodne si kráčať po svete s ľuďmi, vďaka ktorím ste bližšie k víťzstvu, bližšie k šťastiu bližšie k ďalšiemu dňu. Pretože jedného dňa nebudete mať na výber.

Škrípanie

11. června 2011 v 15:18 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Len zľahka vánok prejde mi po líci- chvenie. Keď tisnem hnev v dlaniach, keď pohľadom odháňam démonov a zlé sily, ja verím. I keď dnes sa zotmelo skoro, noc bude krátka, skončí sa a ja budem znova bojovať o každý nádych, o každú sekundu. Cítim, že táto noc nebude o mne...
Hľa, tu vtáča narazilo do okna. Také malé a tak statočné. Toľko sa snažilo, toľko bojovalo, kričalo i trepotalo krídlami. Nevzdalo sa. Bolo osamelé tiež bálo sa, isteže, ale vedelo, že ak sa vzdá, ak prestane bojovať a zahodí tú krásnu šancu žiť slobodne a večne, prehrá- naveky vekov.
Ja sedím na posteli a dívam sa na svet môj, pozorujem vtáča, či poradí si samo, či pomôcť mám mu ísť. Dívam sa na ten boj, dívam sa a dúmam. Či vzdať sa je hlúposť, či bojovať sa vždy oplatí, či výhra prinesie šťastie. Toľko otázok. Plačem. Sedím tam a viem, že na môj boj nemám sily ani odvahy.
Podídem k oknu a opatrne vložím vtáča do dlaní. Do tých vlhkých slaných dlaní. Vtáča neprestáva bojovať. Opäť si sadnem na postel s vtáčaťom v rukách a prihováram sa mu. Vtáča časom poddajnejšie a unavenejšie z boja je. Vzdáva sa. Kričím- remíza. No ono vie, že niet víťazstva bez výhry. Teda, už len šepotom vravím, že nevadí. A obaja zaspávame.
Len zľahka vánok prejde mi po líci-chvenie. A ja ďalšie ráno cítim v ovzduší. Ďalšie prehry, ďalšie víťazstvá. Raz sa skóre možno vyrovná.
V srdci brúsené škrípanie- vojna sa začala. Niet srdca snáď bez rozochvenia. Pripravte si šable, oštepi, a dýky. Táto bitka bude dlhá. Nie sme pripravený na prehru, už vôbec nie na víťazstvo. Čo bude ďalej? Pýtam sa, no velitela niet. Pýtam sa, no povel žiadny... Kričím. Do tmy. A krvou podliate ruky dvíham, dívam sa hore a žiadam. Pohľad prerážam mračná a môj zrak bližšie a bličšie k Bohu je. Žiadam- o odpustenie, o nádej a vieru, o smer a rýchlosť, o rozsudok a o trest. Žiadam o silu ďalej žiť, ďalej bojovať. Podlomia sa kolená moje, ruky nevládzem zrazu držať nad hlavou a pohlad taký ťažký zdá sa byť, že sklopím zrak hlboko do temnot zeme. Odpoveď zrazu jasná je. Bez slov, bez náznaku viem, že odpoveď pridrahá sa stala mi, že nemám čo ponúknuť, čím zaplatiť. Že jediné a posledné, čo mám je to svetielko v mojej mysli, v mojom živote. To zhasínajúce svetlo, ktoré tam je odzačiatku a malo tam byť do konca. Teraz už viem, že chybou bolo žiadať Boha o láskavosť, o pomoc. Pretože to svetlo...tam jednoducho malo byť do konca.
A tak ráno keď oči mi oslepila žiara dňa, keď teplé pohladenie prebudilo všetky moje zmysly, dívam sa na vtáča a cítim, že vie, že je v bezpečí, že strach už dlho nemusé skrývať. I ono otvorilo oči a bolo šťastné. Že je ráno a ono ešte dýcha, že nie je na svete samo, a že v jeho vojne je víťazstvo na dosah. A tak sme obaja podišli k oknu a dovolili sme Bohu aby nás i tento deň prichýlil vo svojom svete. Už len kričím zbohom a nech sa darí.
Úsmev mi na perách žiaril a žiadna vojna v tento deň mi nespôsobila ujmy na nálade. Pretože tento deň som neprehrávala. Tento deň som dýchala ten najčistejší vzuch a žila na plno. Žiadna prehra, žiadna výhra. Vojny pokračovali a prehry sa zvyšovali. No nie v ten deň.
A tak som si odpočinutá a plná sily ľahla večer do postele a sny som nechala prúdiť ako vánok. Chvenie sa dostavilo a škrípanie sa pre dnešok skončilo. Vytúžené želania sa splnili a ja som konečne žiarila šťastím. A možno tie vojny, tie prehry a ujmy na zdravý a na životoch občas stoja za to. Pretože to najväčšie šťastie je výhra. Tá skutočne stojí za to. A i tá najmenčia výhra stojí i za tu najväčšiu prehru.

Zúfalstvo

11. června 2011 v 15:18 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Koža sa mi zvlieka ako hadovi..
Zaspávam so slzami v očiach, už skoro svitá. Nieto však pokojný spánok. Bezesná noc predpovedá beznádejný deň. Už padám. Z postele. Au.
Vykričať sa svetu, vysmiať sa životu, prefackať Jeho...Nevládzem.
Vankúš je ešte navlhnutý od sĺz. Toľko toho na srdci, čo nechce ísť von. Koža sa mi lúpe, hrudník praská. A ja len mlčím, tolerujem, odpúšťam,.. Všetky moje pocity skončia v noci vo vankúši. Snažím sa byť šťastná, snažím sa byť vďakčná, snažím sa. Ľuďia sú svine, odpad všetkého živého, hanba vesmíru. Nenávidím! Len sa zľahka zasmejem pred tými, čo tu ešte pre mňa zostali. Lebo všetky moje trápenia musia skončiť IBA vo vankúši.
Prajem všetkým len to najlepšie, aj keď si to mnohý nezaslúžia. Hlavne nech ja som šťastná. Pokúšam sa! Nejde to.. Chcem ignorovať. Pocity. Zlých ľudí. Negatívne veci. Nedokážem...
Keď prejde deň a na noc sa chystať musím, dýchať sa mi nedá. Lebo všetko zlé sa mi zrazu postaví pred tvár a ja viem, že niet úniku.
Som zúfala!
A neviem, ako to všetko skončí. Neviem, či sa to zmení. Dúfam. Že zajtra, keď víde slnko, a ja sa zobudím, všetky moje trápenia sa skončia, všetky moje túžby sa naplnia, že budem šťastná. Dúfam! Takže vždy keď spadne posledná slza, keď rozhodnem sa upadnúť do snov, poviem si, že zajtra to bude lepsšie. Je to tak každú noc, a každý deň je rovnaký. Ale raz......sa možno dočkám.
Dnes ale priznávam, som zúfalá.

Pád

11. června 2011 v 15:18 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Svetlá lámp rozsvietili miestnosť- vraj môj život. Najskôr slabé svetielko tlalo nám vnútri, neskôr plamienok silnel a rástol, až dovčera bolo z neho obrovské svetlo, ktoré obielovalo i ten najtmavší kút. Svetlo vychádzalo z otvoru primalého, ale aj tak dostatočne veľkého, aby ním prešiel hojivý lúč. Nedalo sa tam už zrieť, do toho presvetleného miesta. Oči ťa boleli, pálili. Nič príjemné pre dobrého človeka. Myslím pre skutočne dobrého, správneho a oddaného človeka. Tých niet veľa v tomto pošpinenom, čiernom a nespravodlivom svete plnom faloše a klamstiev.Nájdu sa dvaja, traja v každom kúte sveta. Nie viac.
Uprostred tohto čudesného kruhu sa nachádza kvet. Je na ňom veľa krásnych belasých lupeňov, ktoré žiaria a prinášajú pohodu a milotu do našich životov. Stonka je dlhá a pevná, tmavo zelená sťa by podopierala celý svet a všetky životy žijúce na ňom. Len listy nemá. Ani len jediný pahýlok, ktorý by vytŕčal. Tento kvietok má na každom lupeni jednu z vlastností, ktoré nám prinášajú úsmev na tvár pochmúrnu. Je to napríklad viera. Ako by sme bez nej žili. Len šedý odtieň by náš život nadobúdal. Tak smutno by bolo bez viery. Bez toho, v čo veríme. Alebo láska. Óch, kde by sme bez nej boli. A nádej? Bez nej sme stratený. Ak ju nemáme nie sme živý, srdce nám nebije. Čas zoslabne a napokon úplne zmizne zo životov tak rýchlych. Šťastie. Sila. Priateľstvo. Momenty, ktoré nám zastavia dych a predsa sa zadusiť nedokážeme.
V živote človeka sa toho udeje mnoho. Mnoho dobrého, mnoho zlého. Málokto zabudne, málokto si spomenie. Udivujú ma ľuďia, ktorí po sebe upratujú. Veď neusporiadanosť, zmätok, chaos, ba aj bordel sú tie najkrajšie a najprirodzenejšie veci, aké nám život prináša. Treba nechať veci tak, nech sa upracú sami a nech sa oni dajú do stavu poriadkovo-prirodzeného.
Čo ak sa mi chce zariskovať, zaletieť si ďaleko do sveta usporiadanosti a stálosti? Čo ak moja duša nenašla pokoj na tejto časti vesmíru a chce sa presunúť o pár rokov inde, o pár míľ ďalej alebo o pár kútov a zákrut vedľa. Mám chuť zdvihnúť a pohnúť bremeno, čo ma zakliesnilo tak blízko toho kvetu, že všetky tie vplyvy, ktoré me v detstve rozosmievali, teraz ma ubíjajú. Ničia môj hrudný kôš a chcú sa silou mocou dostať do vnútra- do môjho srdca. A ja nie a nie dovoliť im to. Prečo? Už bolo dosť rúžových sklíčok. Vidím, že ďalej sú ľuďia iní. Uzavretejší. Zaviazaný. Spútaný. Krotký. Špinavý. Hrubý. Drzí. Neľudský. Rázny. Neúprimný...A ja rozmýšlam, či je to tak správne. Pretože mne to príde nefér, tak trošku. Čakám, či Boh rozsudok nezmení, či nezbavý nešťastných smútku a trápení, či nevyrovná stav a neukončíme slzy a bolesť remízou. Čakám a čakajú i iní. Snáď sa raz dočkáme. Snáď sa jedného dňa prebudia všetky duše, do rovnakého rosou pokropeného slnečného dňa. A teraz, snime všetci o rovnosti a mieri, o správnych rozhodnutiach, o miestach, kde dážď nám nereže do chrbta. Kde oheň nepáli a kde láska lieči všetky rany. Kiežby sme našli bytosť, ktorá by bojovala za spravodlivosť a dobrotu. Veď len z milých vecí človek smiať sa vie. Veď kvetov dobroprajných viac majme. A na rôznyh kútov sveta. Nech šťastie pocítia i druhý. I tí, ktorí nikdy neľúbili, nesmiali sa, neprestávali dýchať. Veďme ich k cieľu slávnemu, dobrotivímu a milotivému, prajnému a požehnanému. Nemajú i ony právo na radosť? Veruže majú.
Prešli roky i vesmír sa posunul. Rozrástli sme sa na bytosti zrelšie a odvážnejšie, rastieme ďalej, až kým nedosiahneme výšiny najvyššie a najmocnejšie. Až kým neprerastieme výšku, ktorá prerásť sa nedá, samotný vesmír nesiaha tam i keď jednému sa zdal by byť nekonečne vysoký. Prerastieme jedného dňa i všetku lásku a všetku nenávisť, ktorých je na svete veľa. Pretože sme mocní a veľký, dozrievame neuveriteľnou rýchlosťou, učíme svoje deti žiť v tomto svete, učíme ich prerásť samých seba alebo vesmír a lásku. Ešte chce to úsilie, pravda svätá, no raz jednému nešťastníkovi, čo šťastie mu priať bude dosť, podarí sa mu prerásť pýchu a hrdosť. Podarí sa mu narásť do výšky, kde vtáci nelietajú, kde kyslík neprúdi, kde neha a úcta hľadia pravde do očí. Nie, žiadne klamstvá, žiadne podrazy, tu v tých kútoch nejestvujú. Len hrubozrnná pravda. Nite a hrubé povrazy pletú sa cez ruky dobým a správnym bytostiam. Oni si priateľstvo vážia viac, než čokoľvek iné. Láska tam je tiež, no ľudí unavuje a vyčerpáva, tak sa jej strachujú, boja sa páľavy, ktorá by im mohla ublížiť. Boja sa zlých ľudí, i keď na nich snažia sa zabudnúť, i snažia sa oni veľmi, čo pravda je. A ja prisahám, že nepustím tam zlého, aby zničil im čo majú. Aby spálil im mosty a vychlípal jazerá. Nie ja nedovolím, aby v tom nádhernom svete skaza a zlosť zvíťazili. Zaprisahávam sa najmocnejšiemu, najvyššiemu, že dám ja pozor na spravodlivosť. A teraz...klačím na kolenách a prosím o odpustenie. Priznávam spadla som hlboko do zeme. Za hranice hnusoby a odpornosti. Dopadla som a teraz dychčím, lebo nevládzem tento údel ďalej plniť. Sľub som porušila, súd ma čaká. Bojím sa, no viem, čo príde.
Viem, že ma zničia. Niet odpustenia, niet nápravy. Vyšklbte mi vlasy, vytrhnite srdce, zapálte mi nohy. Ja viem, čo som urobila a viem, že zbavenie sa ma je jediné riešenie. Vzdávam sa, i keď viem, že nemá sa vzdávať. Bojovať treba, no nálada chýba. A tak čakám na vás, aký rozsudok prenesiete pre mňa. Už prichádza sudca, všemožný. Trasú sa mi ruky, ihrajú sa mi kvapôčky potu. A ja čakám, či dovolia mi slnko znovu uzrieť. Rozsudok zaznel, volajú kata. Už zmierená som s prehrou mojou. Kat so sekerou nenávistnou. Bojovala som ja za vec dobrú, za šťastie a lásku pre ľudí, čo ďaleko žijú od kvetu prajného. Bojovala som a teraz sa vzdávam. Či slzy tisnú sa mi do očí? Ja žiť chcem, no smrti sa nebojím. Slzy sa kotúľajú a padajú sťa kvapky rannej rosy. Posledný krát sa nadýchnem, posledné sekundy, okamihy utekajú, a mne zastavý sa dych. Nie kvôli katovi, nie kvôli tej sekere. Ale kvôli motýľom, čo včera ešte hnusnými červami boli. Zrazu také úžasne príde mi to. A ja cítim, že stál ten boj za to, že neprehrala som, ba naopak vyhrala som. Priniesla som teplo kvetu a jeho lásku do sveta tak zradného, tak nepekného. A šťastný sú tí ľudia, šťastná som teda i ja, i keď čas sa mi zastavuje, i keď sekera už hltá moju krv a bolí ma srdce, bolí ma celé telo. A tak nevzdávam sa, len odchádzam nachvíľu do úzadia. Počúvať vaše hlasy budem stále. A navždy.

Let

11. června 2011 v 15:16 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Symptómy naznačujú, že príde bolesť. Len vznášajúce sa holuby cítia na svojích krídlach kľud, pokoj a čistotu letného rána. Je to ako pichanie sa špendlíkom do prsta. Tak znesiteľná bolesť sa stáva neznesiteľnou, iba kvôli opakovanému úderu srdca, ktorý je konštantný s údermi špendlíku. Bolí ma hlava. Bolí ma hrdlo. Len tie holuby sa cítia tak úžasne. Ale ja? Ja už nevládzem. Nevládzem sa každú noc prehadzovať z jedného boku na druhý, nevládzem upratovať a triediť svoje myšlienky. Vzdávam sa. Zas a znova. Plávam v nekonečnom lesku svojich mokrých dlaní- slzy ich zamokrili. Plačem a zároveň sa topím v tom lesku, vo svojich myšlienkach, sama v sebe. Ja topím sa a viem len jedno- niet záchrany, niet ako vycúvať. Čo sa stalo, stalo sa. Teraz rad je na holuby, ktoré si len tak voľne lietajú a nemajú nič, čo by im behalo po rozume, čo by im trápením malo byť. Len lietajú a lietajú.
Ak rozprestrete svoje krídla i vy, málomocné bytosti s falošnými srdcami, dostanete sa do nekontrolovateľného priestoru, s voľným a slobodným rozhodnutím a sami si zvolíte svoj osud a výšku letu. Ak sa cítite silní, vyletíte tak vysoko, že pod sebou uvidíte len malé, priam žiadne svetielka, ktoré vydávajú holuby pri svojom lete. Tie svetielka vychádzajú z ich sŕdc, z ich duší. Tam nijaké pravidlá neovlyvňujú človeka, ani holubov. Len tichí vánok prečesáva vaše vlasy. Takým výškam holuby hovoria préklie. Kto sa do nich dostane, stmavne jak taký uhoľ a rozpráši sa na malé kúsky strieborného skla, ktoré zvieratkám na Zemi padajú do očí. Z očí sa dostanú do ich srdca a potom teda I vy cítite to teplo a lásku zvieraťa. No ak sa cítite slabší a netrúfate si na výšiny, budete letieť nízko pri zemi. Sem tam sa stane, že nejaký pyšný "milovník" ošúchne svoju bradu o kamenistý, trpký povrch zemského dna. Tiež sa môže stať, že nezvládnete let, a narazíte v plnej rýchlosti do falošného, sprvu neviditeľného previsu. Vtedy vám niet pomoci, niet záchrany. Zaniknete a ocitnete sa tam, kde samota plodí smútok, kde nenávisť splýva s beznádejou a kde spomienky strácajú svoj význam. Tam nie sú farby, nenájdete tam ani vône. Iba tma a zaprášené miesta. V nich čakajú obrovské a ukričané povory, ktoré striehnu na každý pohyb, ktorý by ich mohol prebudiť. Ak by vás chytili, stratili by ste sa na veky vekov. Nik by vás nenašiel. Vlastne by vás ani nikto nehladal. V zatratení by ste vzplanuli.
Holuby majú dobrú, priam vynikajúcu výšku letu. Ani vysoko, ani nízko. Tak stredne. No netešte sa, ak sa vám podarí vzlietnuť, bude trvať stovky rokov, kým sa naučíte koordinovať let. A možno sa to nikdy nenaučíte.
Otázkou je, ako vzlietnuť. To tajomstvo ukrývajú hluby v svojich našúchorených pierkach. Nie, nehladajte pierka na chodníkoch. Stačí, keď otvoríte svoje srdce, svoje vnútro a ukážete ho svetu. Ak bude potom svet krajší, čiže vaša duša je čistá, začnú vám rásť akési podivné krídla. Z nich sa potom vyvinú obrovské farebné krídla, ktoré ligotavo svetielkujú. Krídla sú z malých sklíčok a perleťových šupiniek, z ktorých rastú dúhové pierka.
Óch toľká krásota, toľká vznešensť. Či by si nechcel také krídla? Lietať si sem a tam, nebyť na nikom a na ničom závislí.Proste lietať. Mala som ja záujem, asi priveľký. I krídla mi narástli, lebo moja duša čistá bola a priezračná ako voda v studienke, i svet bol zrazu farebnejší a lepší, aspoň tak zdalo sa. No keď prišlo na let, zrútil sa mi mostík nádeje, zbĺkli mi krídla i chrbát trochu. A symptómi naznačili bolesť. Tá aj prišla.