Keď hviezda padá

11. června 2011 v 15:19 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Dúmam pri pohľade na lunu a hviezdy zdajú sa byť žiarivejšie než včera. Obrázok noci som si dlho ukrývala v srdci mojom a pre ľudstvo veľkú záhadu nechystala som sa odhaliť. Abeceda ľudstva bola temer zapísaná, no jedna kapitola chýbala. Ona ukrytá je na tom najtajnejšom mieste. Videla som to tajomstvo pri pohľade na nebesá, no slová skryté boli v diaľke.Vyše mnoho rokov som v nádejí, že nájdem tú kvapku tajomstva ukryté v Miečnej nádhere, sledovala každú noc tmavú časť neba, rátala som tie žiarivé bodky na nebi a hľadala zmysel.
Výsledok? Iba taký, že dodnes si každý večer sadám do trávi a čakám, kým sa zotmie, aby som mohla znova hladať zmysel. Zmysel, ktorý možno ani nájsť sa nemá. Možno ho ani niet. No ja hľadám či je leto, či zima. Či mraky mi majú zakrývať výhľad? Nech. I tak ležím vo vlhkej tráve a mrazivý vánok mi tancuje na tele. A snažím sa nájsť to nezvyčajné a tak potrebné pre život. Hviezdy sú už ďaleko od seba a občas sa jedna pokúsi preletieť cez atmosféru, no jej podoba mizne rozžiarením sa a náslesným vzplanutím. Už sa mi sem tam zívne a viečka tak tažké zadjú sa byť, no nevzdávam sa a verím.
Trasie sa mi hlas, keď vravím o mojom zvyku hladieť na hviezdy. Trasú sa mi I tie kolená, ani ruky nie sú bez pohybu. Občas melancholickým skleslým hlasom vravím o tom, čo hľadám. A nebesá niekedy zdajú sa byť bližšie než inokedy. Možno, aby som lepšie videla na tie žiarivé body na tmavom plátne. Moje pocity sa zlievajú do jednej obrovskej energiou nabitej rieky a tá zaplavuje okolité prostredie okolo mňa.
Je to ako počúvať ako lúčne koníky hrajú na husle. Cítim slobodu a bezpečie, pretože viem, že na lúke môžem ostať tak dlho ako ma len bude baviť a fascinovať ležať tam a dívať sa na čaro nebies. Cítim pokoj a obrovské naplnenie niečoho, čo ľudské bytosti ešte nepomenovali. Cítim to tajomstvo, je blízko. Možno by stačilo načiahnúť ruku a dotknúť sa neba, hviezd. Možno by stačilo pohladiť trávu a zrakom preraziť mraky a pozrieť sa do diaľky, čo je ďalej.
Ani som sa nenazdala a zostárla som. O mnoho rokov. A teraz? Sedím si v tráve, motýle všade navôkol lietajú si z kvetu na kvet a ja cítim ako rosou zamočené dlane strážia to najcennejšie na tomto svete. Je čas, kedy obyčajní ľudia vzdávaju svoje šance a kedy tí výnimoční rúcaju svoje životy kvôli hlúpostiam. Už nič na svete nie je v rovnováhe. Vlak sa vykolajil. Zrazu vietor fúka z iného smeru. A ja neviem ako to dať doporiadku. Viem, mám tu schopnosť. No neviem ako ju použiť. NEVIEM!!!!
Ó toľká beznádej. Toľká bezmocnosť. Kde na svete nájdem bezpečné miesto? Také ako bolo to pred mnohými rokmi. Tú lúku s ozajstnou rosou, s ozajstnými pocitmi a energiou. Kde nájdem kúsok neba na ktorom sú tie svetielká? Kde? Už takých miest niet. Niet ničoho, čo by zachránilo ľudstvo pred záhubou. Nič okrem toho čo držím v dlaniach. Tajomstvo. To tajomstvo, ktoré som hľadala toľko dlhých nocí. Óch koľko hviezd som ja spočítala? Milión? Viac? Bolo to dávno. No jednej noci sa mi ho podarilo objaviť.
Už už som sa chcela vzdať no vytrvala som a oplatilo sa. Ľahla som si do mokrej trávy ako obyčajne a nahor hľadela som. Keď padla siedma hviezda a keď vietor ustál, jedno svetielko sa rozžiarilo viac a zväčšilo svoju veľkosť. Vtedy luna začala tmavnúť až kým úplne nezhasla. To svetlo mi bránilo dívať sa ďalej. Pálili ma z neho oči. Zrazu v jednej sekunde zhasli všetky hviezdy a vietor necítila som. Necítila som sa už ani bezpečne. Náhle začalo pršať. I tak som ležala v tráve a premýšlala som nad tým, že keby som to vzdala ako som ešte v ten deň chcela nič by sa nestalo a tajomstvo by nebolo odhalené. Nedá sa vedieť presne, prečo sa tajomstvo odhalilo, no dúmam, že pretože som nevzdala svoj sen, že som neprestala veriť, a že som mala dostatok sily bojovať o to, čo som chcela dosiahnúť. Dosiahla som však nepredvídateľné. Tajomstvo umožnilo komukoľvek splniť svoj sen, no ľudia to nechceli príjmuť. Neviem prečo no dnešný svet je hrôzostrašný. Stále v rukách držím to tajomstvo a neviem ako ho vrátiť späť. Či mám skôr presvedčiť ľudí, aby bojovali o svoje sny? Klamala by som, ak by tvrdila som, že viem čo robím. Možno si I tie motýle myslia, že vzdala som sa I ja. No to nie je pravda. Ja snažím sa opäť na oblohe nájsť odpoveď a budem vytrvalá. Ale kým ta budem ležať a hľadať to, čo nájsť sa nemá dúfam, možno vy ľudia vstanete a budete hrdo kráčať v diaľ, za vašimi snami. A nech vám v tom vaša lenivosť nebráni.
Už dlho ležím v tráve, bez zmeny. Viečka priťažké, zaspávam. Vy však nezaspite a kráčajte vpred.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama