Kým zhasnú všetky svetlá

11. června 2011 v 15:22 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Na pokraji všetkých síl- láska. Zviera ma pocit slabosti, chýba mi viera. Ja milovať pokúšam sama seba, miliónkrát som zaľúbená bola do tvojich očí, mnoho ráz som chcela láskou ostatných obkolesovať. Nikdy sily nebolo vyjadriť cit naplnenosti, nikdy nebol čas. Túžbou umieram, ranená znova vstávam. Hviezdy už nesvietia.
Bola som mladá- kedysi. Bola som mláďa, ktoré vedelo všetko o svete. Bola som krásna a milovaná. Lásku som vedela dať každému. Neskôr začali hviezdy zhasínať. Čo sa zmenilo? A bolo to nutné? Cítim sa sama. Bez lásky a porozumenia. Bez pocitu bezpečia sama si stojím a dívam sa na nebo. Len tie hviezdy stále čierné sú. A celý svet mi padá na hlavu. A netuším, čo bude ďalej. Bez budúcnosti, bez zmyslov, bez života...
Pretože keď zhasne aj tá posledná iskierka nádeje, iskierka lásky, sme bez všetkého. Samy, prázdny, nič.
Bez mužov. Bez žien. Som nikto. Ani žena. Ani muž. Som prázdna nádoba. Som vietor bez vánku. A búrka bez dažďa. Som žiarovka, ktorá nesvieti..
Keď to všetko zhasne. A nikdy sa už nerosvieti. Bez vlasov hlava, jazvy začali krvácať a na tele bez kože vidno mäso. Len bolesť a imaginárna žiara. Bez spánku život, únavou padám. Vojna bez konca. Keď vyschnú všetky perá, ktorými som ti písala ľúbostné listy. Keď prestanem dúmať o oblohe modrej a láske priezračnej a čistej. Keď zabudnem. A opäť srdce otvorím. Vojny sa skončia. Všetko sa skončí. Len láska začne. A nikdy- naozaj nikdy neprestanem milovať. Kohokoľvek. Sľubujem!
Jazvy po reťazách neblednú. Priam mi žiaria na rukách. A bolesť neutícha. Nevadí. Som ľahostajná. Len keby láska. Keby láska...
Stačí zdvihnúť hlavu, slnko uzrieť a deň, ba aj život jasnejší zdá sa byť. Domov domovom mi nepríde. A nezdá sa, že by búrka ustúpila. Plačem. Stenám- od bolesti.
Ale keď zhasne slnko.. Zhasne I láska. A zhasne všetko, čo miluje, I nenávidi. Len ľahostajný si tu nájdu miesto. Keď zhasnú všetky svetlá. Keď svetlušky umrú od smútku. Vtedy za srdce sa chytíme a črepiny z neho pozbierame. Nejdú zoceliť. Lepidlo tiež nie je prisilné. Jediné kúzlo poznám na uzdravenie rozbitého srdca je slnečný den. Len výjsť do ulíc. Smiechom byť obdarený od ľudí a úsmev darovať každému. Nechať lúče nech srdcu vrátia cit. A do duše sa preženie svetlo. Vtedy milovať je nutné. A nenávidieť nevyhnutné. Ubližovať tým, ktorím sa nám zachce, lebo v dnešnej dobe je vraj sloboda. A milujme tých, ktorí sa nám neskutočne páčia a vždy nám vedia pomôcť. A zaslúžime si byť milovaný!!!!!! Určite áno.
Takže áno nebudem mať rada pár osôb a možno ani milá k nim nebudem. Ale o to viac budem milovať ich. Moju rodinu. Mojich kamarátov. A dúfam že ešte veľa chlapcov, mužov. Pretože pre mňa ešte svetlá nezhasli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama