Let

11. června 2011 v 15:16 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Symptómy naznačujú, že príde bolesť. Len vznášajúce sa holuby cítia na svojích krídlach kľud, pokoj a čistotu letného rána. Je to ako pichanie sa špendlíkom do prsta. Tak znesiteľná bolesť sa stáva neznesiteľnou, iba kvôli opakovanému úderu srdca, ktorý je konštantný s údermi špendlíku. Bolí ma hlava. Bolí ma hrdlo. Len tie holuby sa cítia tak úžasne. Ale ja? Ja už nevládzem. Nevládzem sa každú noc prehadzovať z jedného boku na druhý, nevládzem upratovať a triediť svoje myšlienky. Vzdávam sa. Zas a znova. Plávam v nekonečnom lesku svojich mokrých dlaní- slzy ich zamokrili. Plačem a zároveň sa topím v tom lesku, vo svojich myšlienkach, sama v sebe. Ja topím sa a viem len jedno- niet záchrany, niet ako vycúvať. Čo sa stalo, stalo sa. Teraz rad je na holuby, ktoré si len tak voľne lietajú a nemajú nič, čo by im behalo po rozume, čo by im trápením malo byť. Len lietajú a lietajú.
Ak rozprestrete svoje krídla i vy, málomocné bytosti s falošnými srdcami, dostanete sa do nekontrolovateľného priestoru, s voľným a slobodným rozhodnutím a sami si zvolíte svoj osud a výšku letu. Ak sa cítite silní, vyletíte tak vysoko, že pod sebou uvidíte len malé, priam žiadne svetielka, ktoré vydávajú holuby pri svojom lete. Tie svetielka vychádzajú z ich sŕdc, z ich duší. Tam nijaké pravidlá neovlyvňujú človeka, ani holubov. Len tichí vánok prečesáva vaše vlasy. Takým výškam holuby hovoria préklie. Kto sa do nich dostane, stmavne jak taký uhoľ a rozpráši sa na malé kúsky strieborného skla, ktoré zvieratkám na Zemi padajú do očí. Z očí sa dostanú do ich srdca a potom teda I vy cítite to teplo a lásku zvieraťa. No ak sa cítite slabší a netrúfate si na výšiny, budete letieť nízko pri zemi. Sem tam sa stane, že nejaký pyšný "milovník" ošúchne svoju bradu o kamenistý, trpký povrch zemského dna. Tiež sa môže stať, že nezvládnete let, a narazíte v plnej rýchlosti do falošného, sprvu neviditeľného previsu. Vtedy vám niet pomoci, niet záchrany. Zaniknete a ocitnete sa tam, kde samota plodí smútok, kde nenávisť splýva s beznádejou a kde spomienky strácajú svoj význam. Tam nie sú farby, nenájdete tam ani vône. Iba tma a zaprášené miesta. V nich čakajú obrovské a ukričané povory, ktoré striehnu na každý pohyb, ktorý by ich mohol prebudiť. Ak by vás chytili, stratili by ste sa na veky vekov. Nik by vás nenašiel. Vlastne by vás ani nikto nehladal. V zatratení by ste vzplanuli.
Holuby majú dobrú, priam vynikajúcu výšku letu. Ani vysoko, ani nízko. Tak stredne. No netešte sa, ak sa vám podarí vzlietnuť, bude trvať stovky rokov, kým sa naučíte koordinovať let. A možno sa to nikdy nenaučíte.
Otázkou je, ako vzlietnuť. To tajomstvo ukrývajú hluby v svojich našúchorených pierkach. Nie, nehladajte pierka na chodníkoch. Stačí, keď otvoríte svoje srdce, svoje vnútro a ukážete ho svetu. Ak bude potom svet krajší, čiže vaša duša je čistá, začnú vám rásť akési podivné krídla. Z nich sa potom vyvinú obrovské farebné krídla, ktoré ligotavo svetielkujú. Krídla sú z malých sklíčok a perleťových šupiniek, z ktorých rastú dúhové pierka.
Óch toľká krásota, toľká vznešensť. Či by si nechcel také krídla? Lietať si sem a tam, nebyť na nikom a na ničom závislí.Proste lietať. Mala som ja záujem, asi priveľký. I krídla mi narástli, lebo moja duša čistá bola a priezračná ako voda v studienke, i svet bol zrazu farebnejší a lepší, aspoň tak zdalo sa. No keď prišlo na let, zrútil sa mi mostík nádeje, zbĺkli mi krídla i chrbát trochu. A symptómi naznačili bolesť. Tá aj prišla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama