Pád

11. června 2011 v 15:18 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Svetlá lámp rozsvietili miestnosť- vraj môj život. Najskôr slabé svetielko tlalo nám vnútri, neskôr plamienok silnel a rástol, až dovčera bolo z neho obrovské svetlo, ktoré obielovalo i ten najtmavší kút. Svetlo vychádzalo z otvoru primalého, ale aj tak dostatočne veľkého, aby ním prešiel hojivý lúč. Nedalo sa tam už zrieť, do toho presvetleného miesta. Oči ťa boleli, pálili. Nič príjemné pre dobrého človeka. Myslím pre skutočne dobrého, správneho a oddaného človeka. Tých niet veľa v tomto pošpinenom, čiernom a nespravodlivom svete plnom faloše a klamstiev.Nájdu sa dvaja, traja v každom kúte sveta. Nie viac.
Uprostred tohto čudesného kruhu sa nachádza kvet. Je na ňom veľa krásnych belasých lupeňov, ktoré žiaria a prinášajú pohodu a milotu do našich životov. Stonka je dlhá a pevná, tmavo zelená sťa by podopierala celý svet a všetky životy žijúce na ňom. Len listy nemá. Ani len jediný pahýlok, ktorý by vytŕčal. Tento kvietok má na každom lupeni jednu z vlastností, ktoré nám prinášajú úsmev na tvár pochmúrnu. Je to napríklad viera. Ako by sme bez nej žili. Len šedý odtieň by náš život nadobúdal. Tak smutno by bolo bez viery. Bez toho, v čo veríme. Alebo láska. Óch, kde by sme bez nej boli. A nádej? Bez nej sme stratený. Ak ju nemáme nie sme živý, srdce nám nebije. Čas zoslabne a napokon úplne zmizne zo životov tak rýchlych. Šťastie. Sila. Priateľstvo. Momenty, ktoré nám zastavia dych a predsa sa zadusiť nedokážeme.
V živote človeka sa toho udeje mnoho. Mnoho dobrého, mnoho zlého. Málokto zabudne, málokto si spomenie. Udivujú ma ľuďia, ktorí po sebe upratujú. Veď neusporiadanosť, zmätok, chaos, ba aj bordel sú tie najkrajšie a najprirodzenejšie veci, aké nám život prináša. Treba nechať veci tak, nech sa upracú sami a nech sa oni dajú do stavu poriadkovo-prirodzeného.
Čo ak sa mi chce zariskovať, zaletieť si ďaleko do sveta usporiadanosti a stálosti? Čo ak moja duša nenašla pokoj na tejto časti vesmíru a chce sa presunúť o pár rokov inde, o pár míľ ďalej alebo o pár kútov a zákrut vedľa. Mám chuť zdvihnúť a pohnúť bremeno, čo ma zakliesnilo tak blízko toho kvetu, že všetky tie vplyvy, ktoré me v detstve rozosmievali, teraz ma ubíjajú. Ničia môj hrudný kôš a chcú sa silou mocou dostať do vnútra- do môjho srdca. A ja nie a nie dovoliť im to. Prečo? Už bolo dosť rúžových sklíčok. Vidím, že ďalej sú ľuďia iní. Uzavretejší. Zaviazaný. Spútaný. Krotký. Špinavý. Hrubý. Drzí. Neľudský. Rázny. Neúprimný...A ja rozmýšlam, či je to tak správne. Pretože mne to príde nefér, tak trošku. Čakám, či Boh rozsudok nezmení, či nezbavý nešťastných smútku a trápení, či nevyrovná stav a neukončíme slzy a bolesť remízou. Čakám a čakajú i iní. Snáď sa raz dočkáme. Snáď sa jedného dňa prebudia všetky duše, do rovnakého rosou pokropeného slnečného dňa. A teraz, snime všetci o rovnosti a mieri, o správnych rozhodnutiach, o miestach, kde dážď nám nereže do chrbta. Kde oheň nepáli a kde láska lieči všetky rany. Kiežby sme našli bytosť, ktorá by bojovala za spravodlivosť a dobrotu. Veď len z milých vecí človek smiať sa vie. Veď kvetov dobroprajných viac majme. A na rôznyh kútov sveta. Nech šťastie pocítia i druhý. I tí, ktorí nikdy neľúbili, nesmiali sa, neprestávali dýchať. Veďme ich k cieľu slávnemu, dobrotivímu a milotivému, prajnému a požehnanému. Nemajú i ony právo na radosť? Veruže majú.
Prešli roky i vesmír sa posunul. Rozrástli sme sa na bytosti zrelšie a odvážnejšie, rastieme ďalej, až kým nedosiahneme výšiny najvyššie a najmocnejšie. Až kým neprerastieme výšku, ktorá prerásť sa nedá, samotný vesmír nesiaha tam i keď jednému sa zdal by byť nekonečne vysoký. Prerastieme jedného dňa i všetku lásku a všetku nenávisť, ktorých je na svete veľa. Pretože sme mocní a veľký, dozrievame neuveriteľnou rýchlosťou, učíme svoje deti žiť v tomto svete, učíme ich prerásť samých seba alebo vesmír a lásku. Ešte chce to úsilie, pravda svätá, no raz jednému nešťastníkovi, čo šťastie mu priať bude dosť, podarí sa mu prerásť pýchu a hrdosť. Podarí sa mu narásť do výšky, kde vtáci nelietajú, kde kyslík neprúdi, kde neha a úcta hľadia pravde do očí. Nie, žiadne klamstvá, žiadne podrazy, tu v tých kútoch nejestvujú. Len hrubozrnná pravda. Nite a hrubé povrazy pletú sa cez ruky dobým a správnym bytostiam. Oni si priateľstvo vážia viac, než čokoľvek iné. Láska tam je tiež, no ľudí unavuje a vyčerpáva, tak sa jej strachujú, boja sa páľavy, ktorá by im mohla ublížiť. Boja sa zlých ľudí, i keď na nich snažia sa zabudnúť, i snažia sa oni veľmi, čo pravda je. A ja prisahám, že nepustím tam zlého, aby zničil im čo majú. Aby spálil im mosty a vychlípal jazerá. Nie ja nedovolím, aby v tom nádhernom svete skaza a zlosť zvíťazili. Zaprisahávam sa najmocnejšiemu, najvyššiemu, že dám ja pozor na spravodlivosť. A teraz...klačím na kolenách a prosím o odpustenie. Priznávam spadla som hlboko do zeme. Za hranice hnusoby a odpornosti. Dopadla som a teraz dychčím, lebo nevládzem tento údel ďalej plniť. Sľub som porušila, súd ma čaká. Bojím sa, no viem, čo príde.
Viem, že ma zničia. Niet odpustenia, niet nápravy. Vyšklbte mi vlasy, vytrhnite srdce, zapálte mi nohy. Ja viem, čo som urobila a viem, že zbavenie sa ma je jediné riešenie. Vzdávam sa, i keď viem, že nemá sa vzdávať. Bojovať treba, no nálada chýba. A tak čakám na vás, aký rozsudok prenesiete pre mňa. Už prichádza sudca, všemožný. Trasú sa mi ruky, ihrajú sa mi kvapôčky potu. A ja čakám, či dovolia mi slnko znovu uzrieť. Rozsudok zaznel, volajú kata. Už zmierená som s prehrou mojou. Kat so sekerou nenávistnou. Bojovala som ja za vec dobrú, za šťastie a lásku pre ľudí, čo ďaleko žijú od kvetu prajného. Bojovala som a teraz sa vzdávam. Či slzy tisnú sa mi do očí? Ja žiť chcem, no smrti sa nebojím. Slzy sa kotúľajú a padajú sťa kvapky rannej rosy. Posledný krát sa nadýchnem, posledné sekundy, okamihy utekajú, a mne zastavý sa dych. Nie kvôli katovi, nie kvôli tej sekere. Ale kvôli motýľom, čo včera ešte hnusnými červami boli. Zrazu také úžasne príde mi to. A ja cítim, že stál ten boj za to, že neprehrala som, ba naopak vyhrala som. Priniesla som teplo kvetu a jeho lásku do sveta tak zradného, tak nepekného. A šťastný sú tí ľudia, šťastná som teda i ja, i keď čas sa mi zastavuje, i keď sekera už hltá moju krv a bolí ma srdce, bolí ma celé telo. A tak nevzdávam sa, len odchádzam nachvíľu do úzadia. Počúvať vaše hlasy budem stále. A navždy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama