Škrípanie

11. června 2011 v 15:18 | L. |  Anatómia prázdneho srdca
Len zľahka vánok prejde mi po líci- chvenie. Keď tisnem hnev v dlaniach, keď pohľadom odháňam démonov a zlé sily, ja verím. I keď dnes sa zotmelo skoro, noc bude krátka, skončí sa a ja budem znova bojovať o každý nádych, o každú sekundu. Cítim, že táto noc nebude o mne...
Hľa, tu vtáča narazilo do okna. Také malé a tak statočné. Toľko sa snažilo, toľko bojovalo, kričalo i trepotalo krídlami. Nevzdalo sa. Bolo osamelé tiež bálo sa, isteže, ale vedelo, že ak sa vzdá, ak prestane bojovať a zahodí tú krásnu šancu žiť slobodne a večne, prehrá- naveky vekov.
Ja sedím na posteli a dívam sa na svet môj, pozorujem vtáča, či poradí si samo, či pomôcť mám mu ísť. Dívam sa na ten boj, dívam sa a dúmam. Či vzdať sa je hlúposť, či bojovať sa vždy oplatí, či výhra prinesie šťastie. Toľko otázok. Plačem. Sedím tam a viem, že na môj boj nemám sily ani odvahy.
Podídem k oknu a opatrne vložím vtáča do dlaní. Do tých vlhkých slaných dlaní. Vtáča neprestáva bojovať. Opäť si sadnem na postel s vtáčaťom v rukách a prihováram sa mu. Vtáča časom poddajnejšie a unavenejšie z boja je. Vzdáva sa. Kričím- remíza. No ono vie, že niet víťazstva bez výhry. Teda, už len šepotom vravím, že nevadí. A obaja zaspávame.
Len zľahka vánok prejde mi po líci-chvenie. A ja ďalšie ráno cítim v ovzduší. Ďalšie prehry, ďalšie víťazstvá. Raz sa skóre možno vyrovná.
V srdci brúsené škrípanie- vojna sa začala. Niet srdca snáď bez rozochvenia. Pripravte si šable, oštepi, a dýky. Táto bitka bude dlhá. Nie sme pripravený na prehru, už vôbec nie na víťazstvo. Čo bude ďalej? Pýtam sa, no velitela niet. Pýtam sa, no povel žiadny... Kričím. Do tmy. A krvou podliate ruky dvíham, dívam sa hore a žiadam. Pohľad prerážam mračná a môj zrak bližšie a bličšie k Bohu je. Žiadam- o odpustenie, o nádej a vieru, o smer a rýchlosť, o rozsudok a o trest. Žiadam o silu ďalej žiť, ďalej bojovať. Podlomia sa kolená moje, ruky nevládzem zrazu držať nad hlavou a pohlad taký ťažký zdá sa byť, že sklopím zrak hlboko do temnot zeme. Odpoveď zrazu jasná je. Bez slov, bez náznaku viem, že odpoveď pridrahá sa stala mi, že nemám čo ponúknuť, čím zaplatiť. Že jediné a posledné, čo mám je to svetielko v mojej mysli, v mojom živote. To zhasínajúce svetlo, ktoré tam je odzačiatku a malo tam byť do konca. Teraz už viem, že chybou bolo žiadať Boha o láskavosť, o pomoc. Pretože to svetlo...tam jednoducho malo byť do konca.
A tak ráno keď oči mi oslepila žiara dňa, keď teplé pohladenie prebudilo všetky moje zmysly, dívam sa na vtáča a cítim, že vie, že je v bezpečí, že strach už dlho nemusé skrývať. I ono otvorilo oči a bolo šťastné. Že je ráno a ono ešte dýcha, že nie je na svete samo, a že v jeho vojne je víťazstvo na dosah. A tak sme obaja podišli k oknu a dovolili sme Bohu aby nás i tento deň prichýlil vo svojom svete. Už len kričím zbohom a nech sa darí.
Úsmev mi na perách žiaril a žiadna vojna v tento deň mi nespôsobila ujmy na nálade. Pretože tento deň som neprehrávala. Tento deň som dýchala ten najčistejší vzuch a žila na plno. Žiadna prehra, žiadna výhra. Vojny pokračovali a prehry sa zvyšovali. No nie v ten deň.
A tak som si odpočinutá a plná sily ľahla večer do postele a sny som nechala prúdiť ako vánok. Chvenie sa dostavilo a škrípanie sa pre dnešok skončilo. Vytúžené želania sa splnili a ja som konečne žiarila šťastím. A možno tie vojny, tie prehry a ujmy na zdravý a na životoch občas stoja za to. Pretože to najväčšie šťastie je výhra. Tá skutočne stojí za to. A i tá najmenčia výhra stojí i za tu najväčšiu prehru.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama